Milan Jaroň
Prezidentská neurokampaň
Pre náročnejších.
Biskup Gojdič, kňaz Gallo, sestra Šinská: Nebojme sa načúvať tlkotu srdca!
Negacionizmus, revizionizmus, osvienčimská lož – tri pojmy, ktoré zvyknú znieť cudzo, ba priam cudzokrajne, akokeby z dovozu. Chápeme pod nimi popieranie skutočnosti, a síce existencie vyhladzovacích táborov a tzv. “konečného riešenia”. V princípe však ide o zvrátený postoj k historicky presne vymedzeným skutočnostiam. Myslím, že nám negacionistov netreba importovať, stačí sa okolo seba dobre poobzerať – v tomto všeobecnom poňatí ich máme aj doma dosť.
Preto ten kto si namýšľa, že sa môže zriecť slobody výmenou za uspokojenie akejkoľvek svojej potreby alebo túžby je len prostý kombinátor, ktorý ľudský život redukuje na potkaniu kalkuláciu najpriamejšej cesty k syru. A chápe neslobodu len ako obmedzovanie pri sebaukájaní. Nejde len o tú prekážku medzi mnou a tým, čo si želám. Každý, kto zažil neslobodu v nej totiž ostro pocítil svoje ľudské poníženie druhým človekom.
Ak by však malo takéto malomeštiactvo byť prejavom dominantnej črty ľudskej prirodzenosti, a teda túžba po slobode len akousi úchylkou menšiny, v najlepšom prípade akejsi aristokracie ducha, ako potom vysvetliť tie krvavé ľudské dejiny, dejiny boja proti otroctvu, revolúcií a bojov za nezávislosť ? Ako interpretovať aj priam mesianistické prejavy súčasného amerického prezidenta ?
Sledujúc tú virtuálnu kucapacu medzi cukrovými a štipľavými, spomenul som si na jeden Schopenhauerov mizogýnny pamflet – "Esej o ženách", v ktorom napísal: "Muži sú si navzájom prirodzene ľahostajní. Ženy sú voči sebe od prírody nepriateľské." A zhodou okolností som v ňom našiel pasáž, ktorej preklad som sa touto cestou rozhodol venovať modrofúzovi Petrovi Horváthovi – funkeymu – zatiaľ ešte stále, a pre mňa nepochopiteľne, vyobcovanému do súkromnej sféry tohto mikrosveta, jeho mačke Lilu, a majiteľke jedného nemenovaného labradora. Upozorňujem: je to preklad vcelku známeho nemeckého filozofa XIX storočia... Ja za neho neručím.
Pravidelne vedieme diskusie o zmysle tých hlbokých spoločenských a politických zmien, ktoré u nás nastali po roku 1989. Bilancujeme, a teda pýtame sa, či bolo za „socializmu“ lepšie alebo horšie ako dnes, či a do akej miery sa to všetko „oplatilo.“ Pritom sa s železnou pravidelnosťou utápame v zoraďovaní čísiel: mlieko stálo toľko, a zarábalo sa toľko, životná úroveň väčšej alebo menšej skupiny obyvateľstva bola relatívne vyššia alebo nižšia ako dnes... A len akoby mimochodom si čas od času niekto spomenie, ako yaneta v diskusii k blogu Bolo za „socializmu“ skutočne tak výborne?, že “ľuďom vtedy chýbala aj sloboda.”
V roku 1958 Harold Pinter napísal, že z pohľadu umelca sa mu veci nezdajú jednoznačne pravdivé alebo nepravdivé. Aspoň v umení veci nemusia byť nutne buď skutočné, alebo neskutočné. Čerstvý nobelant využil celosvetovú pozornosť, a o pravde vypovedal už nielen ako umelec, ale aj ako britský občan.
Platónove podobenstvo o jaskyni je ako do omrzenia prehrávaný hit. Samo Slavkovský si naň vo svojom poslednom blogu spomenul zhruba takto: „bradatí teroristi v jaskyniach pohoria Tora-Bora akokeby tým Platónovým úbožiakom z oka vypadli. My sme na tom lepšie len pokým si uvedomujeme, že nám najrozličnejšie reklamné alebo politické kampane vymývajú mozgy.“