Vox populi - Vox dei: Rozhovor s Jožkom Makom Jr., časť prvá

Autor: Milan Jaroň | 16.9.2007 o 22:44 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1545x

Je síce anonymný, ale mladý, je to robotník v mekke slovenského priemyslu, je jedným z mnohých, na ktorých názor sa nik nepýta, ktorý nemá priestor na vyjadrenie svojej mienky ani v novinách, ani v televízii, už z toho titulu, že je bez titulu a tých správnych konexií. Ako žije? V akých podmienkach pracuje? Čo ho poháňa? Čo ho motivuje? Čo vie a čo si myslí npkd. o dôchodkovej reforme? O potratoch? O odboroch? Koho by volil a prečo?

Koľko máš rokov?

Dvadsaťjeden.

Začal si robiť vo fabrike firmy Volkswagen v Bratislave, predpokladám, že to nie je tvoj sen...

 Určite nie, určite to nie je môj sen.

Čo by bol tvoj sen?

Môj sen by bolo robiť v automobilovom priemysle, ale mať možnosť, mať šancu trošku sa rozvinúť. Jednoducho: robiť niečo viac, ako otroka.

Teraz robíš otroka?

Áno, momentálne sa tak cítim.

Ako to všetko začalo?

Začalo to tým, že som prišiel do Bratislavy zlepšiť svoj život, tým, že doštudujem. No a jediné zamestnanie, ktoré som si našiel bolo toto, vo Volkswagene, kde mi tolerujú aj tú školu.

Akože ti to „tolerujú“?

To znamená, že mi dajú náhradné voľno, ktoré si potom neskôr odrobím, lebo počet hodín do mesiaca mi vždy musí sedieť.

Ty si však nezačínal ako kmeňový zamestnanec...

Nie, to je pravda. Začal som ako kontraktný, lebo prácu som si našiel na internete, kde bolo – práca v automobilovom priemysle pre jednu nemenovanú kontraktnú firmu. Takto som začal a robil pol roka. Po pol roku mi ponúkli šancu stať sa kmeňovým zamestnancom, všetci mi vraveli, koľko to bude mať výhod, a tak som to nakoniec prijal.

Ako to prebiehalo, kým si pracoval pre tú sprostredkovateľskú firmu? Napríklad, koľko si zarábal v čistom, koľko hodín týždenne si robil?

V podstate som robil tak isto ako teraz. Výhodou kontraktnej firmy je to, že ľuďom, ktorí nemajú ubytovanie v Bratislave a dochádzajú, ponúka ubytovanie zdarma, a vo väčšine prípadov prepláca aj cestovné náklady do práce. Takže zárobok je tam rovnaký, alebo miestami aj vyšší ako u kmeňového zamestnanca.

Koľko času si trávil v práci?

Tak robili sme na tri zmeny. Robili sme aj na štyri zmeny. Ten pracovný čas je osem hodín denne. Teda týždeň ranných, týždeň poobedných a týždeň nočných. Vrátane cesty, ktorá mne trvá hodinu tam a hodinu späť.

Keby si to mal povedať takému, ktorý nikdy v živote nerobil na tri zmeny...

Tak ťažšie sa na to zvyká, na ten systém. Keď  vstávam ráno, napríklad v pondelok, tak vstávam v 4 hodiny 10 minút, aby som mal čas dať si nejakú tú kávu, raňajky, o trištvrte na šesť som v práci, prezlečiem sa do monterok, o šiestej mi začína zmena, vtedy makáme do tri štvrte na deväť. Potom máme 15 minútovú prestávku. To je prestávka taká, že do bufetu sa nestíha, takže tí, čo fajčia idú fajčiť. Potom máme prestávku o trištvrte na dvanásť. Takisto 15 minútovú. No a potom sa robí do druhej. Doma som o pol štvrtej. Ak stihnem, tak si povybavujem, čo mám. A čo? Večer musím ísť zase skoršie spať. To je ranná zmena. Na poobednú zmenu vstávam normálne, pretože autobus mi ide až o pol dvanástej. Tak som tam o pol druhej, začíname o druhej, končíme o desiatej, no a o pol dvanástej som doma. Takže sa vyspím, a zase môžem ísť do práce. Nočná, tam začínam o desiatej večer. To znamená, že so spaním nie je problém, človek je celý deň doma, akurát si človek musí trošku viacej oddýchnuť, ale z toho týždňa má prd, prakticky, lebo večer ide do práce, domov sa vráti ráno, okolo pol ôsmej, ľahne si, prespí celý deň, a zase ide do roboty.

V čom spočíva tvoja práca?

Je to mechanická robota, je to v podstate „robotská“ robota. Človek sa to naučí, a už to robí v podstate automaticky. Furt to isté dookola. Dostaneš do rúk väčšinou kliešte, alebo nejaké iné náradie, ktoré sa tam používa, uťahovačky a robíš jednoducho stále to isté.

Podľa rytmu, ktorý udáva mašina?

Ako ide linka, áno.

A ty musíš stíhať, a keď to nestíhaš, tak máš smolu.

A keď nestíhaš, tak máš prúser, a neskôr smolu. (smiech)

Dobre, takže povedal si, že sú ranné, poobedné a nočné zmeny, ale ako to u teba na seba nadväzuje?

Ja som momentálne skončil rannú zmenu, teraz mám teda dlhší víkend, pretože začínam až nočnou zmenou. To znamená, že je ranná zmena, nočná zmena, poobedná zmena. Každý týždeň. Teraz už robíme na tri zmeny, bola doba, keď sme robili na tie štyri zmeny. To bolo pre niektorých výhodnejšie, pre niektorých nie, pretože dva dni sme mali trebárs rannú, tri dni poobednú, dva dni nočnú, a dva dni alebo tri dni voľna, a takto sa to striedalo, jednoducho nepretržitá prevádzka, robilo sa aj cez víkendy. Asi boli veľké objednávky, no a teraz už to kleslo, tak robíme iba na tri zmeny.

Čo je na tom to najťažšie?

Najťažšie na tom je si zvyknúť. Tam si človek zvykne na to, že musí ísť spať vtedy keď si povie. Nezáleží na tom, či je desať hodín večer alebo ráno, jednoducho musí byť oddýchnutý a dôjsť do tej práce pripravený.         

Vlastne ty prispôsobíš svoj biorytmus požiadavke podniku. Svoj základný, prirodzený rytmus odpočinku a aktivity máš úplne rozhádzaný, len aby si mohol ísť robiť vtedy, keď to oni potrebujú. A za toto platia, hovoríš...

No, kontraktné firmy od 90 do 100 korún za hodinu. To sú čisté peniaze.

Za mesiac si zarobíš približne?

Ten kontraktný si za mesiac zarobí sedemnásť – osemnásť tisíc, no šestnásť – sedemnásť tisíc čistého, podľa toho koľko hodín sa odrobí, ale ináč je to vždy tých 160 – 165 hodín mesačne, takže tých šestnásť tisíc má vždy.

A teraz, keď si sa stal „kmeňovým“ tak čo? Lepšie? Horšie?

Tak, lepšie, horšie... Zo začiatku to nebolo lepšie, pretože som nastúpil s druhou triedou. Neviem síce doteraz, ako sa im to tam počíta, ale poviem tak, že jednoducho tie prvé výplaty boli trinásť tisíc, štrnásť tisíc a teraz to o moc lepšie tiež nie je, pretože kariérne vraj rastiem – dostal som vyššiu triedu, dostal som osobné hodnotenie – ale tie výplaty sa mi stále nezdajú – takých šestnásť, sedemnásť tisíc.

Za koľko by si bol v tej práci spokojný?

No ja si myslím, že tá práca je nedohodnotená. Povedal by som, že tých dvadsať tisíc na ruku by bolo na mieste.

S tým, že za tieto peniaze by si tam makal ako fretka aj naďalej, aj s tými zmenami?

No, to netvrdím, že by som tam makal aj naďalej, ale bolo by to aspoň trochu férovejšie voči tým zamestnancom. Lebo tí ľudia, ktorí tam makajú, ak sa tam niečo pokazí, oni sú za všetko zdrbaní, za všetko oni nesú následky a tí ľudia, ktorí sú nad nimi, koľkokrát psychicky a mentálne na inej úrovni, teda nižšej, dostávajú za to oveľa väčšie peniaze.

Prečo študuješ až teraz?

Asi mi tá puberta trvala dlhšie trošku, ako mala, nebol som si taký vedomý toho všetkého. Bol som trošku v oblakoch. Už je to chvalabohu dobré, tak už som si to rozmyslel. Chcem to napraviť. Chcem sa vzdelávať a nechcem vždy pracovať rukami.

A tam, okolo teba, nie sú všetci v rovnakej situácii ako ty?

Nie, sú tam dokonca inžinieri, inžinierov som tam stretol už mnoho, ktorí robia na linke. Nechápem síce z akého dôvodu, pretože podľa mňa inžinier, šikovný, ktorý má ten papier a nie je hlúpy tak si musí nájsť uplatnenie vo svete. Ale stretol som sa tam s nimi.

A rozprával si sa s nimi, že prečo tam robia?

No, rozprával som sa s jedným, on bol inžinier v oblasti poľnohospodárstva alebo agronómie, a on povedal, že nikde nenašiel uplatnenie vo svojom obore. Ale on tam nemal ťažkú robotu, takže bol asi spokojný.

Vravíš, že máš šťastie, lebo máš ubytovanie v Bratislave, okrem toho ti táto práca umožňuje študovať, a čo ešte? Veď keď si to tak vezmeš, tak práve prežívaš najlepšie roky svojho života.

 No, moc si to neužívam. Skúšal som aj iné možnosti. Skúšal som aj pýtať o inú robotu, v autoservisoch, v Bratislave, neúspešne aj kvôli tej škole a možno aj kvôli tomu, že nemám toľko skúseností ako by chceli. Ale kde nedajú šancu, tam nemá mladý človek ako získať tie skúsenosti.

 Skúšal si aj vonku?

Skúšal som aj vonku, aj som tam pracoval, osem mesiacov na čierno v Rakúsku. Jednoducho tam nemá človek žiadnu istotu. Ako zarábalo sa mi dobre, vtedy som si naozaj ten život užíval, mal som, čo som chcel, zarábal som kopec peňazí... bolo to krásne ale krátke.

Ale v zahraničí si robil aj nie na čierno, legálne, nie?

(smiech) Robil som aj v Čechách, áno „na bielo“, takisto som robil vo fabrike, ale vydržal som len mesiac, boli tam hrozné ubytovacie podmienky. Bolo to to isté dookola: naučili ťa určitý postup, a ideš, a osem hodín a hotovo. Odišiel som kvôli ubytovaniu. Bolo tam veľa Ukrajincov, Poliakov, jedného dňa nás tam vykradli. Prišli sme s jedným kamarátom z nočnej, a okrem všetkých vecí, peňazí a dokladov boli dokonca ukradnuté aj zemiaky z chladničky. To bol taký šok, ktorý tam nikto neriešil, a nakoniec sme mali ešte problém dostať sa odtiaľ domov.

Čo ťa vlastne tlačí do toho aby si robil, zarábal?

Princíp. Keď budem sedieť doma na riti, čo budem mať? Nič. Nebudem si môcť nič kúpiť, nebudem môcť ísť nikam. Jednoducho peniaze. Peniaze ma nútia robiť a rozmýšľať.

A teraz keď na slovenské pomery zarábaš nadpriemerne, tuším, že priemerný plat v hospodárstve je niekde na úrovni okolo štrnásť tisíc, takže v podstate patríš medzi tých bohatších...

(Smiech)

Ale moc si z toho neužiješ...

No to teda nie.

Tak o čom to teda potom je? Makáš v úplne šialených rytmoch, čo z toho máš, okrem toho, že popritom môžeš študovať, čo je svojim spôsobom len určitý prísľub, že v budúcnosti možno nebudeš odkázaný na takúto lopotu?

(ticho) Neviem, čo by tam bolo, v tej robote...

Alebo mimo roboty. Chceš si založiť rodinu?

Však určite, ale momentálne na to nemyslím. Momentálne myslím, nie že to bude znieť blbo, ale sám na seba. Nemôžem chcieť si založiť rodinu teraz, keď jej nemám čo poskytnúť. Takže chcem byť zabezpečený s tým, že potom, keď už si založím tú rodinu, tak nebude problém, aby som dieťaťu kúpil, čo potrebuje, aby dieťa mohlo ísť do školy, kde preňho bude lepšie.

Koľko chceš mať detí?

(smiech) Zhruba také dve mi stačia. Myslím si, že dve je optimálny počet detí.

Prečo?

Neviem si predstaviť, že by som ich mal viacej. Už ako vidím na vlastných rodičoch, dosť im to dalo zabrať.

Obávaš sa toho, že by si bol unavený, alebo že by ti to vyžralo tvoj súkromný život, alebo že by si to finančne neutiahol?

Nie, myslím, že je to dosť náročné psychicky. Ale neviem, som ešte mladý, a podľa môjho názoru sú dve deti optimálne, a neviem bližšie uviesť, že prečo.

A kedy?

To ti tiež neuvediem, že kedy. Približne to rátam v takých 25 – 26tich rokoch. Možno aspoň začať o tom vážnejšie rozmýšľať.

Máš čas sledovať televíziu, noviny?

Moc toho času na tieto veci nemám. No, raz do mesiaca stíham správy.

Zaujíma ťa to, čo sa deje, alebo je ti to úplne fuk?

Zaujíma ma to, nie je mi to fuk, ale niekedy sa nedá.

Ozaj, volíš?

Ešte som nevolil.

A prečo?

Nejako ma to nezaujímalo, pretože som k tomu mal taký negatívny postoj, s tým, že môj hlas nič nespraví, ale keď si to povie každý, tak sa naozaj nič nespraví. Už som na to prišiel, a sľubujem, že teraz už pôjdem voliť.

Lebo teraz sa napríklad medzi politikmi a novinármi veľa debatuje o dôchodkovom zabezpečení. O tom systéme I a II piliera. Poznáš to?

Som s tým oboznámený, dokonca mám už aj ten II pilier. Aj keď nie úplne dôkladne.

Ty si mal ešte na vyber, či si to dáš dobrovoľne, alebo si už musel vstúpiť?

Bolo to v podstate povinne, záležalo len na tom, že ktorú tú spoločnosť si človek vyberie.

Takže si s tým oboznámený aj uzrozumený?

No, dá sa to tak povedať.

Môžeš približne povedať, ako to má fungovať?

No... (smiech) ani nie, neviem...

Ty si do toho teda vstúpil, hovoríš, že si s tým uzrozumený, ale...

Som s tým bol uzrozumený, že jednoducho sa to musí.

A teraz, keby bola možnosť, že sa to nemusí, že môžeš vystúpiť, tak ako by si rozmýšľal?

Tak už potom by som si o tom asi zistil viacej, aké sú výhody toho vstupu a aké sú nevýhody. Momentálne o tom nie som dostatočne informovaný. A pravdu povediac, veľa mladých ľudí ako ja to absolútne nezaujíma, nejaký dôchodkový pilier... Najradšej by som to zrušil všetko, pretože je to aj tak blbosť. Človek robí celý život, a potom v nejakých 65tich rokoch, alebo v koľkých, neviem presne, ak sa vôbec dožije, dostane nejakých... neviem, neviem. Ja by som to zrušil všetko, čo? Načo tam majú chodiť tie peniaze? 

Akože kam?

Na to sporenie nejaké.

Ako ten prvý pilier, odvody, ktoré idú štátu, to by si ponechal?

Všetko by som zrušil. Nič by som im nedal.

Takže všetky peniaze by si si vlastne nechal ty?

Jasné.

Tie odvody aby nešli nikam, ani na sporenie, ani štátu, ale aby ti tie peniaze zostali vo vačku?

Alebo aby to šlo na také sporenie, že ten človek si to môže vybrať aj skorej. Nemusí si počkať až kým dosiahne ten dôchodkový vek, že áno, už má našporené, lebo neviem presne, čo sa stane, keď to jednoducho nedožije. Tak to dedí rodina?

Keď to nedožiješ, tak áno, teoreticky by to po tebe mali zdediť najbližší rodinní príslušníci. Ale to je len jedna polovička. Druhá polovička ide štátu, ako doteraz.

Tak prečo by mali peniaze, ktoré ja zarobím, chodiť štátu, keď platím dane?

Lebo to je súčasť celého toho systému. Že ty za prvé platíš dane, ale spolu zo svojim zamestnávateľom platíš aj odvody, z tvojej mzdy. A tieto peniaze sú okamžite vrátené do obehu, pretože sú odvedené tým, ktorí sú na dôchodku teraz. Z tých peňazí, ktoré ty a tvoj zamestnávateľ odvádzate, sú platené dôchodky súčasným dôchodcom: tvojej babke, dedovi. V momente, keby ty si prestal odvádzať peniaze na tieto dôchodky, tak tvoja babka, tvoj dedko nemajú nič. Takto bol ten systém, a potom prišla tá zmena. Povedali, že polovicu z tých peňazí, ktoré si odvádzal na financovanie súčasných dôchodkov pôjde tebe na nejaký sporiaci účet, do nejakej súkromnej spoločnosti, ktorá ich má zveľaďovať až do toho momentu, keď ty budeš podľa zákona môcť ísť na dôchodok. A potom si ty môžeš nechať časť týchto peňazí, ktoré sú tam uložené a investované do všelijakých cenných papierov, buď rovno vyplatiť, alebo si za ne máš kúpiť tzv. životnú poistku... Ale toto ti nikto nevysvetlil?

Nie.

Prosto si tam vošiel a...

Prosto sme tam vošli a: „Kto nemá II dôchodkový? Takýto a takýto, a to musíte mať a hotovo. Nič viac, bližšie k tomu povedané nebolo.

(Pokračuje)  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Toma Nicholsona

Čo keď sa už nebude dať odísť?

Teórie fyziky predpovedajú, že vesmír je prázdny preto, lebo niečo vždy zabráni populácii pred útekom z planéty.

PRIMÁR

Dieťa nakazené HIV je roky bez liekov, vírus nečinne spí

Lekári informovali o dieťati s HIV, bez liečby je viac než osem rokov.


Už ste čítali?