Vox populi - Vox dei: Rozhovor s Jožkom Makom Jr., časť druhá

Autor: Milan Jaroň | 19.9.2007 o 0:17 | Karma článku: 4,53 | Prečítané:  1241x

Je síce anonymný, ale mladý, je to robotník v mekke slovenského priemyslu, je jedným z mnohých, na ktorých názor sa nik nepýta, ktorý nemá priestor na vyjadrenie svojej mienky ani v novinách, ani v televízii, už z toho titulu, že je bez titulu a tých správnych konexií. Ako žije? V akých podmienkach pracuje? Čo ho poháňa? Čo ho motivuje? Čo vie a čo si myslí npkd. o dôchodkovej reforme? O potratoch? O odboroch? Koho by volil a prečo?

V poslednej dobe sa veľa diskutovalo o jednej mediálnej kampani. Boli také billboardy, na ktorých bol na ľudskej ruke zobrazený ľudský plod. Čo si o tom myslíš?

Videl som. Myslím si, že majú pravdu, v podstate.

Čo chceli povedať?

Však to tam píšu: chcú povedať, že všetci majú právo na život, a nemá právo o tom rozhodovať nikto, ani rodič toho dieťaťa. Trebárs aj keď je to nechcené dieťa, a stane sa, stalo sa. Naozaj je tam zobrazený ten plod v tom 11tom týždni, a vidno, že to je človek.

Keby nebolo vidno, že to je človek, tak to niečo mení?

Nie! Nie! Ale tak mňa to najprv ani nenapadlo, keď som ten billboard videl, že to je človek, až kým som si to neprečítal. Ale je to tak, ja s nimi súhlasím.

A čo by z toho teraz malo vyplynúť?

Zákaz interupcií.

Zákaz interupcií?

Ale to je zase blbosť...

Prečo je to blbosť?

To by bolo tých detí, ako smetí... (smiech)

Myslíš?

Áno.

Lebo, vieš, sú krajiny, kde to skúsili zakázať, a v podstate sa im tam množili skôr nelegálne zákroky. Často s negatívnymi zdravotnými dôsledkami pre tie ženy a keď už sa to v danej krajine nedalo spraviť na čierno, tak...

Išli inam... Jasné, že to nie je riešenie. Neviem, toto je ťažká otázka na mňa. Ale tak sú potom ešte tie hniezda záchrany, nie? Kde môžu tie nechcené deti eventuálne ponechať, nie? Môžu ísť do domovov... Ale nie, tak interupcie je treba, lebo naozaj, niekedy sa stane, že to človek neplánuje, nechce, takže čo už sa dá robiť?

Ja neviem, ja sa Ťa práveže pýtam.

Tak to musím zas prekrútiť (smiech): takže áno, súhlasím s interupciami! (smiech)

Ale ja sa Ťa nepýtam, že či nutne súhlasíš alebo nie. Vieš ako? Tvoj názor na to.

Môj názor na tú reklamu konkrétne je, že to nič nevyrieši, keď zakážu interupcie. Pretože, ako si ty povedal, akurát sa bude chodiť do zahraničia, alebo sa to bude robiť na čierno a s tým stúpne vlastne celé riziko, oproti tomu ako je to dnes všetko pod dohľadom, všetko je kontrolované, zapisované a je to urobené legálne.

Čo podľa Teba môže viesť tie ženy k tomu rozhodnutiu, ktoré podľa mňa nie je pre nikoho jednoduché? Prečo „nie"? Povieš, že je kopec dôvodov, že prečo „áno", prečo si to ponechať. Lebo povieš, že je tam tá otázka, že každý má právo na život, a ten pocit, že ty nemáš právo rozhodovať o tom novom živote, potom možno, že už sú vytvorené nejaké tie podmienky, teoreticky, napríklad tie hniezda záchrany, adopcia... atď. Ale prečo „nie"? Prečo by sa niekto mohol rozhodnúť, že si to dieťa dá zobrať?

Podľa mňa tých dôvodov je viacej. Tá dotyčná môže byť ešte mladá, nepripravená mať to dieťa, môže to byť nesprávnym partnerom, milencom, alebo kým, určite tých dôvodov je viac. To tehotenstvo by mohlo ešte byť pre tú dotyčnú nebezpečné. Takže je tam viac tých dôvodov.

A mal by sa v tých dôvodoch niekto piplať? Mal by mať niekto právo vypočúvať tú ženu, a pýtať sa jej na dôvody a nakoniec jej to odfajknúť, alebo nedovoliť?

Tak práve takýmto spôsobom by to nemalo byť riešené. Ale myslím si, že by bolo vhodné, keby tam mali nejakú psychologičku, ktorá by sa s tou ženou porozprávala a touto jemnejšou cestou by od nej zistila, prípadne poradila. Takouto cestou by to bolo podľa mňa celkom v poriadku.

Lebo podľa teba je to čisto v psychologickej rovine? Akože neexistujú také nejaké objektívne príčiny, všetko je to len v tom, ako sa s tým jedinec vysporiada, že či je dostatočne silný, cnostný, odhodlaný?

No určite nie. V tom môže byť aj iné...

Teda s výnimkou toho ohrozenia zdravia, kde by to teda bolo na vysvetlenie lekárom. Ale s touto výnimkou ohrozenia života matky, tak všetky ostatné sú v polohe, že...
 

Myslím, že to je v tej psychologickej polohe. Pretože ak niekto povie, že nebude mať za čo to dieťa vychovávať, tak tu máme hneď toľko príkladov našich rómskych spoluobčanov, ktorí sa ľúbia a tie deti všetky žijú a pritom vôbec nemajú dobré podmienky. Takže je to proste problém tej psychiky, či sa s tým dokážeme vysporiadať, či to zvládneme.

Hovoríš, že také to ozrejmenie: „finančne to nezvládnem" nefunguje, to neplatí.

Nie, však aj štát má určite podpory pre mamičky v takejto situácii, takže dá sa to zvládnuť, určite.

No ale ty sám si pritom pred chvíľou povedal, že momentálne deti neriešiš, lebo nemáš dosť peňazí, ešte by si to neutiahol...

Áno, povedal som to, ale... dá sa to utiahnuť, lenže ja život tej kvality nechcem. Ja chcem trošku taký bezstarostnejší život. Lebo poznám to dobre. Trebárs naši rodičia, vzali sa za mlada, mali deti: vychovali nás bez problémov, nič nám nechýbalo, všetko bolo v poriadku ale ja sa cítim ešte nepripravený na celý tento proces - nájsť si ženu a byť s ňou. Ja som mladý, chcem sa ešte zabávať, pokiaľ sa dá a keď to príde, tak to príde. Ale dá sa to, určite, však na to, že celý život robili manuálne, aj otec aj mama, tak sme všetci zdraví, sme normálni a myslím, že to ide.

Ale vieš, pohľad jednotlivcov má vplyv na celú spoločnosť. Lebo tým, že mladí ľudia sa rozhodujú, že za prvé budú mať deti, že si dokážu naplánovať, koľko a kedy, tým že odďaľujú rozhodnutie začať žiť spolu atď, vlastne znižujú nárast obyvateľstva. Znižujú počet nových občanov tejto krajiny, ktorí prichádzajú do obehu, aby mohli ísť do škôl, vyštudovať, aby sa mohli zase zapojiť do pracovného procesu a napríklad financovať aj tie dôchodky. Hovorí sa, že príde demografická kríza. Čo to pre teba znamená, demografická kríza?

Ten pojem mi je neznámy.

Ty si ako príklad novej generácie, a práve si povedal, že pre teba by bolo ideálne mať akurát dve deti. Čo štatisticky nestačí. Z demografického hľadiska, aby sme sa udržali, tak by sme mali mať štatisticky viac ako dve deti. A potom ešte, že teraz nie, možno po 25tich... No a keby sa ti v tvojom živote podarilo presadiť tieto dve rozhodnutia, aj ty prispeješ k tomu, že sa v priemere narodí omnoho menej detí, ako napríklad generácii tvojich rodičov. A tým sa vytvorí tlak na verejné financie. A aby sa tvojej generácii zabezpečili dôchodky na úrovni, tak sa budú musieť dvíhať odvody, takže tvoji nástupcovia by mali vraj dostávať ešte menej peňazí na ruku, lebo viac bude musieť ísť štátu, aby to rozdelil početnejším dôchodcom. Toto je tá demografická kríza.

Tak čo? Povedal by som, že je dosť zlá doba. Keď človek skončí školu a začne robiť tak dobre, sme v bratislavskom kraji, tu sa nájom bytov pohybuje od dvanásť tisíc za jednoizbový, čo je ešte dosť lacno, po dvadsať za dvoj alebo trojizbový, záleží od lokality a myslím si, že zárobky tu tiež nie sú bohvieaké. Pre tých, čo skončia školu normálne s maturitou, tak tiež sa uplatnia akurát v takých prácach, kde sú hodnotení do tých dvadsať tisíc, aj to je ešte veľa. Nevychádza to, jednoducho, je to drahé.

Takže to nie je len o tej psychológii, keď sme hovorili o tom rozhodnutí, či mať alebo nemať dieťa, a či si ho nechať, keď už sa prihodí, alebo nenechať? Lebo teraz hovoríš, že to závisí aj od výšky nájomného a zárobkov.

Neviem ako pre ostatných, ale pre mňa niektorí možno tie deti chcú viac, niektorí mladí nad tým možno nerozmýšľajú ako ja, ale ja určite chcem byť pripravený a nemať žiadny problém. Chcem sa tým deťom môcť venovať, chcem, keď už budem mať deti, aby som im mohol dať všetko a nie že budem chodiť do roboty ako pako, aby moje dieťa malo tašku, knihy a toto všetko do školy, a čo z toho budem mať, keď prídem, zaspím, ráno ich neuvidím. A uvidím ich akurát cez víkend. Taký život nechcem, veru. Alebo robiť trebárs na tri zmeny, a mať pri tom dieťa, tak to si neviem predstaviť.

Ako fungujú vo vašej fabrike odbory?

Odbory? Odbory u nás? Asi moc nefungujú. Na to, že im dávame 1 percento z mesačného zárobku, z čoho odborári žijú, nám za jeden rok dokážu dať, tuším na Vianoce to bolo, jeden uterák a dáždnik s logom VW. Nepresadzujú to, čo by mali. Poviem príklad. V lete sme v hale. Je tam o 5 až 7 stupňov viac ako je vonku, to znamená, že tam bez problémov máme 40 - 45 stupňov. A vtedy by mali byť podľa zákona tepelné prestávky, malo by sa pracovať v nižšom tempe. Pitný režim síce dostávame, ale to je tiež sedem a pol deci minerálky na deň. To je strašne málo, pretože ja tam vypijem dve fľaše minerálky a ani raz sa nevyčúram, to človek všetko vypotí. A odbory robia to, čo im povedia Nemci. Pre tých ľudí, čo tam robia, nerobia nič, čo by ako odbory mali. Keď im voláme, že nebola tepelná prestávka, že si potrebujeme oddýchnuť: „ Ďakujem za informáciu, ja sa popýtam, pozisťujem." Nič sa nedeje, všetky dvere sú zavreté. Tie odbory sú u nás len o tom, že ako zamestnanci máme zľavnené nejaké kultúrne podujatia, kúpaliská ale čo sa týka zlepšenia kvality pracovných podmienok... Zatiaľ som nezistil, na čo tam tie odbory sú.

To je dosť tvrdé, na to, že sa hovorí, že Volkswagen je v podstate pre robotníkov na Slovensku raj...

Môže to tak byť. Väčšina robotníkov je tam z východného Slovenska, pretože tam je určite vyššia nezamestnanosť, a určite nižší priemerný príjem, ako im dávajú šancu zarobiť si tu. Ale na to, že je to hlavné mesto, a na tú robotu, ktorá je naozaj ťažká, najmä na niektorých úsekoch, tak je to nedohodnotené a nedoriešené.

A vravíš, že odbory miesto obhajovania záujmov robotníkov sa snažia robotníkom tlmočiť záujmy zamestnávateľa?

Nepresadzujú názory zamestnancov. A Volkswagen, vzhľadom na tie percentá hrubého domáceho produktu, ktoré tvorí, tak si myslím, že riadi oveľa viac... Tam jednoducho, čo povedia Nemci, tak to sa robí. Odbory s tým nespravia nič. Máme sviatok, nemá sa robiť. Bez opýtania sa kohokoľvek, oni to spravia tak, že sa to presunie na piatok, "vtedy vám dáme voľno", ale my si ten sviatok v utorok odrobíme, ktorý máme zaplatený, ako normálny deň, pretože voľno máme presunuté na pracovný deň. A keď sa niečo podpisuje, nejaké oznamy, alebo školenia, tak je to robené takou formou: jednoducho papier, každý to podpíše a ani nevie, čo podpisuje. Keby sa náhodou niekto opýtal, čo podpisuje, tak dostane prinajmenšom vynadané. Je to tam dosť neférové.

A myslíš, že inde je to lepšie?

Ťažko povedať, ešte som v inej automobilke nebol, ale myslím si, že vo všetkých fabrikách to môže takto fungovať. Aspoň čo som sa rozprával s kamarátmi, čo mám v iných fabrikách, je to v podstate to isté.

A vonku?

Vonku to určite tak nie je. Mám kolegov, ktorí boli na školení v Nemecku, vo Wolfsburgu, kde sa s tými Nemcami porozprávali. Dobre, je tam iná životná úroveň, všetko iné, ale keď im Slovák povedal koľko zarábal, so všetkou triedou, ktorú mal, po desiatich rokoch, tak Nemec, ktorý tam je dva roky sa pol hodinu smial, že za to by on ani nevstal, a nie robil na tri zmeny. Tam sú tie podmienky vraj úplne iné.

Čo myslíš, čím to je, že oni tam majú úplne iné podmienky? Lebo na Slovensku sa často hovorí, že my sme tu mali 40 rokov komunizmus, a to je také niečo, čo všetko vysvetľuje. Teraz to treba prežuť, musíme to pretrpieť a možno raz to začneme doháňať. Stotožňuješ sa s týmto?

Ja si myslím, že je to ekonomikou toho štátu. To nebude tým, že k nám sa prisťahuje 30 kadejakých zahraničných fabrík a my sa budeme mať lepšie. My sa nebudeme mať lepšie, prečo by sme sa mali mať? Bude viac pracovných príležitostí, bude nižšia nezamestnanosť, ale určite sa na tú úroveň týmto spôsobom nedostaneme. To je trošku iný problém.

Aký?

Politiky.

Ako to myslíš?

No ekonomický systém štátu, odmeňovanie práce...

Myslíš, že by mala byť vyššia minimálna mzda?

Aspoň to. Áno.

Ale ty si vravel, že sú tam aj iné problémy, nielen samotná výška ohodnotenia práce, ale aj že sú nejaké pravidlá, a tie pravidlá sa veselo nedodržiavajú.

No tak tých je tam veľa.

Tak ako? Ešte stále trváš na tom, že je to politický systém? Alebo je to v ľuďoch?

Konkrétne v tej fabrike to bude asi v ľuďoch.

Lebo čo už môže taký politik spraviť? Však on nastavil nejakým spôsobom parametre, dal nejaké zákony a teraz v tej fabrike sa to nedodržiava... Keby bol v Nemecku taký vedúci zmeny, ktorý by urobil niečo proti pravidlám, tak sa proti nemu nikto nepostaví, ani odbory, ani samotní zamestnanci?

Tam áno. Však pozrime sa len u susedov v Čechách, kde v Škodovke nebol problém. Postavili sa odborári, štrajkovali, dosiahli, čo chceli. Ale u nás to nehrozí, u nás je to problém ľudu. Neviem, tí Slováci sú takí bojazliví... stáť si za svojim, povedať niečo...

Počkaj, počkaj, teraz hovoríš „tí Slováci", ako keby to bola nejaká skupina tam mimo...

My, Slováci.

Aj Ty?

Áno aj ja... No... Ja... Neviem. Ja ani nie. Ja som tam vynadal už hocikomu.

Ale si sám?

Ale som sám, a to nezmením. Akurát čo ma za chvíľu vyhodia. Tam si ľudia nechajú s prepáčením srať na hlavu, tam po ňom vrieska ako po zvierati v zoo, že čo toto má byť, čo toto má znamenať, keď tam idú nejakí Nemci na kontrolu. My máme v pracovnom postupe: urobiť to, to, to, to. V poriadku. To je podpísané, to je zmluva, tak to má byť. Nič viac, nič menej: prísť vtedy, toľko máš robiť, to máš robiť. Nie, prídu Nemci, príde Schichtleiter so Supervízorom, tých nevidieť, tých počuť, ako po každom škriekajú... Ja som mal konkrétny problém, na čo mi bolo hrdinsky povedané, že ak sa mi nepáči mám sa zbaliť a ísť do piče. Takže týmto spôsobom sa tam bavia ľudia s ľuďmi. Tak ja neviem, kde sme.

Ale to teraz nie je o Nemcoch...

Teraz je to o Slovákoch. Nadriadený - podriadený. Nevravím, že to je vo všetkých prípadoch, však všetkých nepoznám, ale tam kde som je to tak. A nikomu to nevadí, každý sklopí hlavu, uši, nikto sa nikde nesťažuje.

Ako to vysvetlíš? Lebo jedna vec je hovoriť, že my Slováci sme takí, ale niekde sa to v nás musí zobrať. Žeby geneticky? Výchovou? Čím?

Ťažko povedať. Veľké percento je dané tým, že je tam toľko ľudí z Východu, alebo sú tam rómski občania, ľudia, ktorí nemajú iné východisko, ktorí sú z basy. Zoberú tam hocikoho. Sú tam postihnutí ľudia. A všetci sú v jednom vreci. Tí ľudia jednoducho nemajú na výber, boja sa otvoriť ústa, boja sa, že prídu o robotu, aj keď je to hnusná robota, ale inde nezarobia toľko. Kde môže napríklad taký hluchonemý človek zarobiť sedemnásť - osemnásť tisíc? Kde taký trestaný človek, ktorý vyjde z basy, kde ho zamestnajú za sedemnásť tisíc? Nikde. Takže tiež si to ľudia musia vážiť. Majú strach, jednoducho, väčšina.

Ako by sa tam dali veci zlepšiť?

Odbory by mali buď kompletne vymeniť, alebo zreorganizovať. Odborári by mali mať väčší záujem o tých ľudí, spraviť sedenia so zamestnancami, spýtať sa ich na problémy, lebo zamestnanec nemá čas ísť za nimi. Sú úplne na druhej strane areálu Volkswagenu, a po práci je človek rád, že ide domov, že sa ide vyspať, alebo niečo si vybaviť.

Počkaj, teraz hovoríš, že by „sa" mali vymeniť odbory, ale veď odborové hnutie predsa vždy vychádzalo zo základne. To tí ľudia sa zorganizovali do odborov. A Ty teraz hovoríš, ako keby tie odbory boli zase nejaká entita mimo, a niekto by to mal riešiť... Ale v podstate to bolo tak, že robotníci si zvolili odborárov a to znamená, že keď tam nefunguje jedno odborové organizačné hnutie, tak sa dá založiť druhé. A ak je každý nespokojný, tak by to malo mať šancu na úspech. Myslíš, že je to schodná cesta?

Určite by to mohlo vyjsť, keby sa otvorili druhé odbory.

Zase, že „by sa" otvorili?

Keď sa otvoria druhé odbory, a budú SA venovať ľuďom, budú sa zaujímať o problémy, ktoré majú, tak to určite pomôže.

A kto by to mal robiť? Napríklad ty by si do toho išiel? Ty by si začal presviedčať ľudí, že poďme si založiť novú odborovú organizáciu?

Ja by som do toho išiel. Nebál by som sa.

A máš z debát vo fabrike pocit, že by ste do toho išli viacerí? Poznáš takých, ktorým by si dôveroval?

Pár takých ľudí by sa našlo. Ale väčšinou sú tam pesimisti, ktorí sú tam sedem, osem, desať rokov: „je to tak, s tým nič nespravíš, už sa s tým akurát zmier." A tým to hasne.

A neexistuje tam príklad, keď normálne, organizovaným protestom, mohli niečo dosiahnuť, aj keď príkladov naokolo je kopec. Hovoríš, že v Škodovke, v Čechách to fungovalo, v Nemecku frčí. Kde sa pozrieš, kde sa ľudia zorganizujú...

Tam to funguje.

A hovoríš, že napriek tomu to na Slovensku má byť úplne ináč? Že sú ľudia úplne zdeptaní?

Dá sa to tak povedať.

Vieš si predstaviť seba, že sa vrátiš do tej fabriky a začneš sa ľudí pýtať, a spolu s nimi tlačiť? Šlo by to? Nepovyhadzovali by vás?

Myslím si, že za toto by nás určite nepovyhadzovali z práce. To by sa ani nedalo, len tak, vyhodiť, bezdôvodne, aj keď dôvod sa vždy nájde, keď sa chce. Myslím, že by to šlo. Ale hovorím, že tých ľudí je nedostatok. Väčšina sa bojí ísť do toho. Tí, ktorí sa neboja sú mladí, a noví, ktorí to nepoznajú. Ešte majú tú chuť, ten elán niečo s tým robiť, keď sa im niečo nepáči.

(Pokračuje)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

REPORTÁŽ

Rafting v Líbyi. Kríza sa skončila, ľudia ďalej prichádzajú cez more

Na Sicílii sme blízko migračnej kríze.


Už ste čítali?