Kultúra smrti, to je keď vysoko vzdelaná a materiálne zabezpečená žena nedokáže počuť nástojčivosť tlkotu srdca začínajúceho života pod jej srdcom. „Kedy to mám šéfom oznámiť, aby som už nemusela labzovať po celej Európe? Čo budem robiť sama doma, bez práce? Som síce na smrť unavená a vystresovaná, ale nemôžem si dovoliť nechať firmu práve teraz v štychu, ak sa tu chcem po pôrode vrátiť...“
Kultúra smrti, to je keď sa na nesmelé doznanie „viete, som tehotná, a bojím sa, že by som to dieťatko mohla stratiť, a preto prosím o menej práce“ ozve: „podľa zákona tak a tak, a vôbec, nebuďte tintítko, však moja žena kľudne až do ôsmeho mesiaca chodila hrať golf.“
Kultúra smrti, to je keď otec behá po fuškách, ako je rok dlhý a matka drie vo fabrike od nevidím do nevidím, či je piatok a či sviatok, len aby mohli splatiť faktúry za plyn, elektriku, vodné, stočné a telefón, a k tomu prikúpiť trochu chleba, mlieka a mäsa. Dane z príjmu niet z čoho, ale nevadí: ešte je tu daň z pridanej hodnoty. O deti sa stará stará mama, ak ešte nezomrela.
Kultúra smrti, to je keď niet jaslí, do materských škôl, a to bez ohľadu na bohatstvo osadenstva obce, zateká, alebo v nich niet za čo kúriť, a školy sú rušené, aby sa ich pozemky efektívne popredávali „developperom“. Kultúra smrti...
Každý vieme, o čom je kultúra smrti, ale nepovieme.