Lex Hlinka: návod ako z toho vycúvať aspoň s nenasolenou onou

Autor: Milan Jaroň | 19.10.2007 o 21:21 | Karma článku: 6,02 | Prečítané:  1489x

Alebo: buďme konštruktívni a hľadajme zmier.

Už samotný fakt, že prvotný návrh zákona o Andrejovi Hlinkovi ako „otcovi národa“ prešiel prvým čítaním bez zásadných pripomienok, jasne poukazuje na to, že poslanci vo svojich kreslách vtedy buď spali, alebo v ňom prosto nevideli nič zlé.

Ozvali sa Peter Schutz a Eduard Chmelár, vznikla petícia, spustila sa vášnivá debata. Prefackaní volení predstavitelia ľudu sa začali plašiť – veď o nič predsa z ich pohľadu nešlo.

Vysvitlo, že mnohí z nich nemali ani poňatia o tom, že by Andrej Hlinka mohol byť problematickou osobnosťou slovenských dejín.
Vysvitlo tiež, že mnohí z nich si buď neuvedomili, že mali našliapnuté k znovuzavedeniu praxe štátnej propagandy, alebo to pre nich minimálne v tom momente nebol žiadny problém.

Len teraz čo robiť? Keď návrh uzákonenia úctyvzdania Hlinkovi je už na svete, raz s plnou podporou plénom už prešiel, takže radikálne čelom vzad, to by bol riadny trapas...

Aj preto sa taký Daniel Lipšic krkolomne chytá slamky fiktívnej tradície v tomto politickom priestore uzákoňovať politikom zásluhy o štátnosť, a cituje lex Masaryk za prvej československej republiky, lex Hlinka za vojnového slovenského štátu, lex Štefánik z čias česko-slovenskej federácie, aby ozrejmil, prečo sa na tom hlinkovskom repete musí zúčastniť, aj keď s ním v podstate nesúhlasí.



Aj preto taký Tibor Mikuš mľandravo vraví: komu sa nepáči, nech to tým svojim poráta v ďalších voľbách, nateraz to treba prijať s tým, že si tak náš mladý národ hľadá svoju vlastnú cestu pri budovaní svojej identity.

Aj preto taký Július Brocka falošne spieva: ja nič, ja muzikant, poďme sa o tom všetkom baviť, až keď budeme mať zákon v konečnej podobe parlamentom odklepnutý.

Aj preto kopec ďalších volených zástupcov ľudu s pocitom viny vraví: tak dezinfikujme ten zákon, vykastrujme ho, nech je len takou nejakou neškodnou deklaráciou...



Lenže neskoro, dámy a páni: dezinfekcia tú škvrnu prvotného zlyhania z Národnej Rady nezmyje. Prvotné zlyhanie bolo totiž v tom, že taká symbolicky výbušná vec prešla v prvom čítaní ako nôž maslom. Iste poslanci nemusia vedieť a chápať všetko. Aspoň toľko, že ťahať históriu do politiky je vždy háklivá vec, by síce aj po skúsenostiach z temperamentných maďarsko-slovenských vzťahov vedieť mohli, ale budiž. Možno dokonca súhlasiť s tým, že myšlienka vytvorenia slovenskej obdoby francúzskeho Panteónu nie je a priori zvrhlá.

Tak teda sľúbený konštruktívny návrh: zmietnite návrh SNS (z iniciatívy KDH) v druhom kole zo stola s tým, že podáte návrh na zavedenie republikánskej tradície slovenskej „panteonizácie“: jasné pravidlá – kto a na akom základe môže vyberať, posudzovať, a akým spôsobom schvaľovať a uctievať si veľké dcéry a synov slovenského národa.

Keď sa všetci zhodnú na tom, ako postupovať, možno sa podľa novonastavených pravidiel a procedúry opäť zaoberať hoc aj Andrejom Hlinkom. Nech už to potom dopadne akokoľvek, isté je aspoň jedno: žiadna spoločenská trauma sa konať nebude.

A napajedený poslanec Rafaj nebude musieť v televíznych novinách svojim spoluobčanom jedovato odkazovať, že ktokoľvek s ním nezdieľa názor na určitý úsek našich spoločných dejín, je zákerný rozbíjač slovenskej štátnosti a rozoštvávač spoločenského zmieru, ktorého by bolo najlepšie potrestať, len keby na to bola politická vôľa...

Aj keď, odvolávajúc sa na Lipšicove akrobatické alibi, aj takú tradíciu v našich krážoch máme, a dovolím si tvrdiť, že neskonale hlbšie zakorenenú, ako tú o uzákoňovaní štátnických zásluh.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Toma Nicholsona

Čo keď sa už nebude dať odísť?

Teórie fyziky predpovedajú, že vesmír je prázdny preto, lebo niečo vždy zabráni populácii pred útekom z planéty.

PRIMÁR

Dieťa nakazené HIV je roky bez liekov, vírus nečinne spí

Lekári informovali o dieťati s HIV, bez liečby je viac než osem rokov.


Už ste čítali?