Návrh nedeľnej kázne: Ev. Sv. Matúša 5,30

Autor: Milan Jaroň | 10.2.2007 o 11:31 | Karma článku: 7,36 | Prečítané:  2108x

Biskup Gojdič, kňaz Gallo, sestra Šinská: Nebojme sa načúvať tlkotu srdca!

Životné podmienky v táboroch smrti vo svojej zdrvujúcej bezútešnosti presahujú našu predstavivosť. Pričom hrôza zažitá záľahami ľudí, ktorí, ako v Treblinke, strávili v exterminačnom tábore len pár hodín pred tým, než sa z nich stala surovina priemyslu na smrť, zostane navždy nedosvedčená. Svedectvá, ktoré sa dostali až k nám, sú totiž len malým zlomkom skutočnosti. Predstavujú len to, čo je z prežitého predstaviteľné, ľudsky zdieľatelné, slovami uchopiteľné. Mnohí z navrátilcov sa s tým po vojne nedokázali vyrovnať, a spáchali samovraždu.  

Medzi nimi napríklad aj Primo Levi, ktorý vo svojej autobiografickej knihe Či je to človek napísal, že vo svete koncentrákov neexistovalo nič také ako ľudská solidarita. Bolo to peklo na zemi. Každý väzeň sa ocitol v boji na život a na smrť proti  každému zo svojich spoluväzňov. Prežili len tí, ktorí vedeli prežiť za každú cenu, a za prispenia absurdných náhod. A potom ešte zopár výnimočných ľudí: 

„Prežiť bez opustenia svojho morálneho sveta, s výnimkou mocných a priamych zásahov šťastnej náhody, bolo súdené len veľmi malému počtu vyššých bytostí, uhnietených z cesta svätcov a martýrov.“ 

Bolo ich teda možno iba zopár, ale aj v tom pekle sa našli. O čo inšie podmienky na prejavenie ľudskosti mali všetci tí, ktorí sa neocitli ani v svete koncentrákov, ani uprostred besnenia vojnového zabíjania. 

Poslední pamätníci, radoví občania mimo akejkoľvek z prenasledovaných a práve na zánik odsúdených skupín, ktorí sa vtedy s rôznymi pocitmi prizerali tomu, ako ich susedov, priateľov, známych a blížnych ich susedia, priatelia, známi a blížni, každý svojou troškou, posúvali stále bližšie k okraju priepasti utrpenia vravia, že nevedeli čo konkrétne hrozilo, že nemohli vedieť ako to dopadne. Veď sa to všetko vymykalo akejkoľvek z ich životných skúsenosti. Majú pravdu: je to na ich svedomí, a súde Božom. 

Ale my, tu, dnes máme povinnosť uvedomiť a pripomínať si, čo sa vtedy vlastne stalo. Prostú, mravoučnú povinnosť. Sme dedičmi tej slovami neuchopiteľnej, nebotyčne kruto zaplatenej životnej skúsenosti. 

A práve preto, a len a len preto, nemožeme do našich sŕdc prijať to, čo predstavujú životné dráhy ľudí ako Jozef Tiso, alebo Ján Vojtaššák. Srdce nám nedovolí načúvať slovám o tom, že ľudia ako Tiso a Vojtaššák mali vážne dôvody na to, aby konali tak, ako konali.  

Lebo bolo našťastie i vtedy veľa ľudí, ktorí dokázali, že sa nielen malo, ale aj dalo konať inak. Boli takí aj na Slovensku, bolo ich mnoho, aj medzi katolíkmi, len sa o nich dnes nevie, nerozpráva. Ich impozantné postavy sú zastrčené v tmavom kúte, ich mená zostavajú zamlčiavané a hromové dunenie ich osudov prehlušované polemickým zavíjaním a kňučaním. Prečo? 

Pavol Peter Gojdič, gréckokatolícky kňaz, si za svoje biskupské heslo zvolil vetu: „Boh je láska, milujme ho!“ On našiel v sebe odvahu, vlastným heslom žiť. Skôr než by mal v mene viery obetovať iných, bol za svoju vieru ochotný riskovať život vlastný. Postavil sa zlu, a to nielen tým, že vyzval pápeža, aby Jozefa Tisa zbavil kňazskej hodnosti. Postavil sa zlu, keď odmietol umlčať svoje svedomie, keď odmietol mlčať. 

Štefan Gallo, rímskokatolícky kňaz, nielenže sám chránil, ukrýval, zachraňoval štvancov, ale svojou autoritou vplýval aj na svojich farníkov. Bol príkladom. Dodal mnohým odvahu konať čestne, konať ľudsky, konať v súlade s kresťanskou náukou, bez ohľadu na možné dôsledky. Neveril v menšie zlo, nekládol ľuďom v núdzi nezmyselné podmienky (opustite vlastnú vieru, podpíšte, že ste katolíci), pomáhal bezpodmienečne. Ako Ježiš kázal. Bodaj by ľudí ako Štefan Gallo medzi kňazmi tej doby bolo bývalo viac! Koľko ďalších ľudí by v svetle takej odvahy a dobroty bolo možno našlo silu konať ináč, alebo len prosto konať... 

Imberta Šinská z kongregácie školských sestier de Notre Dame, rozpráva o osude jedného dievčatka, ktoré v roku 1942 rodičia priviedli do trenčianskeho kláštora, ktorého bola vtedy matkou predstavenou: 

„Keď prišla, mala šesť rokov. Poriezovci hľadali pomoc prostredníctvom kňazov. Obrátili sa na svojho farára v Kočovciach, ten na nášho trenčianskeho farára a zároveň riaditeľa školy a ten nám jednoducho a bez rečí dal Evičku do školy. Takto sa podala pomocná ruka. Niekedy si človek naozaj sám neporadí, ale s pomocou druhých sa dá spraviť veľa. Evin otec už bol evidovaný, ale mama mohla ostať u nás. Urobila však nádherné gesto: aby manžel neostal sám, išla s ním. Odviezli ich do nemeckého koncentračného tábora v Mauthausene. On sa vrátil, ona nie. Keď sa roku 1945 objavil vychudnutý na našom dvore – to bolo radosti! Doteraz si pamätám, ako povedal: „Pevne som veril, že svoju Evičku ešte uvidím!“ Boli sme blažené.“ 

Naše srdcia teda nech bijú ako vtedy srdce Pavla Petra Gojdiča.

Naše srdcia teda nech bijú ako onehdá srdce Štefana Galla.

Naše srdcia teda nech bijú ako srdce Imberty Šinskej. 

Nech nám dobrotivý tlkot srdca už nikdy viac neprehluší strachom sfalšovaný hlas rozumu natoľko, že budeme ochotní či dokonca schopní, už v mene čohokoľvek, obetovať životy tých ostatných, nech už by boli kýmkoľvek.  

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Toma Nicholsona

Čo keď sa už nebude dať odísť?

Teórie fyziky predpovedajú, že vesmír je prázdny preto, lebo niečo vždy zabráni populácii pred útekom z planéty.

PRIMÁR

Dieťa nakazené HIV je roky bez liekov, vírus nečinne spí

Lekári informovali o dieťati s HIV, bez liečby je viac než osem rokov.


Už ste čítali?